Celý obsah článku je dostupný iba pre prihlásených predplatiteľov. Prihlásiť

TÉMA: Prehľadové práce

Inhibítory dipepeptidyl peptidázy 4 (gliptíny) – nový patogenetický prístup v liečbe orálnymi antidiabetikami

Ivan Tkáč

Tento článok bol publikovaný v čísle 7/2007

Deficit inzulínovej sekrécie a inzulínová rezistencia sú dva základné patogenetické mechanizmy v rozvoji diabetes mellitus 2. typu a doterajšie liečebné modality vychádzali z ich ovplyvnenia. Deriváty sulfonylurey stimulujú sekréciu inzulínu nezávisle od príjmu potravy. Príjem potravy za fyziologických podmienok vyvoláva v tenkom čreve sekréciu inkretínov schopných stimulovať sekréciu inzulínu v β-bunkách pankreasu, z ktorých najväčší efekt má glukagónu podobný peptid 1 (GLP-1). Vzhľadom na krátky polčas tohto proteínu, ktorý je degradovaný enzýmom dipeptidyl peptidáza 4 (DPP-4), boli v posledných rokoch vyvinuté dve skupiny liekov, ktorých podanie vedie k zvýšeniu inkretínového efektu. Analógy GLP-1 nie sú degradované DPP-4 a sú určené na subkutánnu aplikáciu. Inhibítory DPP-4 (gliptíny) možno podávať perorálne. Okrem stimulácie sekrécie inzulínu sú gliptíny schopné potlačiť sekréciu glukagónu. Vzhľadom na glukózodependentnú stimuláciu sekrécie inzulínu nevyvolávajú hypoglykémiu, nevedú k priberaniu na hmotnosti a sú sprevádzané len minimálnym výskytom nežiaducich účinkov liečby. Prvým inhibítorom DPP-4, registrovaným v SR, je sitagliptín (Januvia, MSD), ktorý je schválený v indikácii prídavnej liečby u pacientov nedostatočne kompenzovaných metformínom. V registračných a postregistračných štúdiách viedlo podávanie sitagliptínu v dávke 100 mg denne k priemernému zníženiu HbA1c o 0,74 % v porovnaní s placebom. Z vedľajších účinkov liečby boli najčastejšie nazofaryngeálne a močové infekcie. Gliptíny teda predstavujú nový terapeutický prístup v orálnej antidiabetickej liečbe s dobrou toleranciou a vysokým bezpečnostným profilom v štúdiách do jedného roku trvania.
diabetes mellitus 2. typu deficit sekrécie inzulínu inkretíny analógy GLP-1 gliptíny