Téma: Editoriál

Najčastejšie nádorové ochorenie mužov – od mizivej nádeje po súčasné účinné postupy

Ján Kliment

Pred 85 rokmi bola zavedená hormonálna liečba karcinómu prostaty. Bol to míľnik pre milióny mužov postihnutých týmto nádorovým ochorením.
Koncept androgénnej ablácie pri ochoreniach prostaty vznikol v roku 1786, keď škótsky chirurg John Hunter opísal súvislosť medzi semenníkmi a prostatou. Koncom 19. storočia americký chirurg James W. White preukázal, že kastrácia u psov spôsobuje atrofiu prostaty, a odporúčal ju pri obštrukčných poruchách močenia. Zmiešané výsledky ďalších štúdií boli spôsobené tým, že sa nerozlišovalo medzi karcinómom prostaty a benígnou hyperpláziou.
Prvý histologicky potvrdený prípad karcinómu prostaty opísal londýnsky chirurg John Adams v roku 1853. Už pred ním však nemecký Samuel Beling (1822) a francúzsky chirurg Jean Baptiste Tanchou (1844) zaznamenali prípady úmrtia na karcinóm prostaty, hoci bez histologického potvrdenia. V tom období sa toto ochorenie považovalo za veľmi zriedkavé. Dnes je karcinóm prostaty najčastejším zhubným nádorovým ochorením mužov.
Liečba karcinómu prostaty bola spočiatku výlučne chirurgická. V roku 1904 vykonal Hugh Hampton Young v Johns Hopkins Hospital prvú radikálnu prostatektómiu z perineálneho prístupu. U dvoch pacientov vykonal aj chirurgickú kastráciu, avšak výsledky sa považovali za neúspešné. V nasledujúcich rokoch bola chirurgická liečba zaťažená vysokou úmrtnosťou a závažnými komplikáciami, čo súviselo s vtedajšími obmedzeniami medicíny, nedostatočnými znalosťami anatómie a nevyvinutou operačnou technikou. Zvrat v chirurgickej liečbe priniesli až ďalšie desaťročia.

Objav hormonálnej liečby
Zásadný prelom v liečbe karcinómu prostaty priniesli výsledky štúdií Charlesa Brentona Hugginsa a Clarencea V. Hodgesa, publikované v roku 1941 v časopisoch Cancer Research a Archives of Surgery. V experimentálnej štúdii liečili mužov s pokročilým karcinómom prostaty orchiektómiou alebo podávaním estrogénov. Podávanie estrogénov predstavovalo prvé použitie systémovej liečby tohto ochorenia. U pacientov pozorovali zlepšenie klinických symptómov – zvýšenie chuti do jedla, nárast hmotnosti, ústup bolesti – a pokles hladín kyslej aj alkalickej fosfatázy. Na základe týchto výsledkov sa hormonálna liečba stala základnou terapiou pacientov s metastatickým karcinómom prostaty. Pôvodne sa predpokladalo, že by mohla byť kuratívna, čo sa však neskôr nepotvrdilo.

Nobelova cena za prevratný objav
Charles Brenton Huggins získal za tento objav v roku 1966 Nobelovu cenu. Štúdium medicíny ukončil na Harvardovej univerzite v roku 1924 a od roku 1927 pôsobil na Univerzite v Chicagu ako chirurg a fyziológ. Venoval sa výskumu funkcie prostaty, mechanizmov hormonálnej regulácie a vzťahu medzi endokrinným systémom a rastom nádorového tkaniva. Jeho experimenty na zvieracích modeloch aj u ľudí zásadne prispeli k pochopeniu toho, že karcinóm prostaty je závislý od androgénov, čo otvorilo cestu k úplne novému terapeutickému prístupu.
Clarence V. Hodges bol ako študent medicíny súčasťou Hugginsovho výskumného tímu a podieľal sa na prelomových experimentoch. Jeho príspevky boli neoddeliteľnou súčasťou práce, ktorá položila základy modernej hormonálnej terapie a zásadne zmenila prognózu pacientov s pokročilým karcinómom prostaty. Neskôr patril medzi priekopníkov transplantácie obličiek pri terminálnom zlyhaní obličiek a liečby urologických nádorov. Clarence V. Hodges je často zaraďovaný medzi osobnosti tzv. The greatest Generation. Jeho vedecká činnosť patrí medzi najvýznamnejšie míľniky v dejinách urológie.

Ďalšie poznatky o androgénnej deprivácii
Hoci sú semenníky primárnym zdrojom testosterónu, nadobličky produkujú malé množstvá androgénov. Charles Brenton Huggins a Clearence V. Hodges pozorovali, že mnohí pacienti po chirurgickej alebo medikamentóznej kastrácii mali naďalej merateľné hladiny kyslej fosfatázy a dihydrotestosterónu v prostate, čo umožňovalo pokračujúcu stimuláciu buniek karcinómu prostaty. V roku 1945 Charles Brenton Huggins a Wiliam Wallace Scott zistili, že bilaterálna adrenalektómia môže u mužov, ktorí už nereagovali na kastráciu, spomaliť rast karcinómu. Podobné účinky boli zaznamenané aj po hypofyzektómii. Obe chirurgické metódy však boli sprevádzané vysokou morbiditou a v klinickej praxi sa neujali.
Ďalší rozsiahly výskum bol zameraný na objasnenie dôvodov neúplnej regresie metastatického karcinómu prostaty pri liečbe chirurgickou alebo medikamentóznou kastráciou, a to na blokádu produkcie nadobličkových androgénov a na inhibíciu interakcie androgénov v cieľovom tkanive prostaty.

Androgénne receptory a antiandrogény 1. generácie
Androgénny receptor bol objavený v 60. rokoch minulého storočia. Tento prelomový objav umožnil pochopiť, ako testosterón a dihydrotestosterón pôsobia v prostate – svoje účinky môžu vyvolať iba po naviazaní na androgénne receptory. Po naviazaní vzniká komplex androgén + receptor, ktorý vstupuje do jadra bunky a aktivuje gény podporujúce bunkový rast. Keďže androgénny receptor je kľúčovým regulátorom rastu karcinómu prostaty, jeho blokáda sa stala základom všetkých moderných terapeutických postupov.
Výskum antiandrogénnych látok v nasledujúcich desaťročiach viedol k vývoju viacerých zlúčenín, ktoré dokážu androgénny receptor inhibovať alebo blokovať. Tieto lieky sa rozdelili na steroidné a nesteroidné antiandrogény, označované ako antiandrogény prvej generácie. Steroidné antiandrogény majú aj progestačné účinky, zatiaľ čo nesteroidné pôsobia výlučne na androgénnych receptoroch a nemajú progestačné vlastnosti, ktoré by obmedzovali ich účinnosť.
Medzi nesteroidné antiandrogény patrí flutamid, nilutamid a bikalutamid. Do skupiny steroidných antiandrogénov sa zaraďuje cyproterónacetát, megestrolacetát a medroxyprogesterónacetát. Antiandrogény prvej generácie však mali viaceré limity a rezistencia proti nim sa objavovala pomerne rýchlo. Navyše sa pozorovalo, že pri určitých mutáciách receptorov môžu tieto lieky zmeniť svoje pôsobenie a začať fungovať ako agonisty, čím paradoxne podporujú rast nádoru.
Tieto poznatky viedli k potrebe vyvinúť antiandrogény druhej generácie, ktoré by si dokázali stabilne udržať antagonistické vlastnosti a účinne blokovať androgénny receptor aj v podmienkach, kde lieky prvej generácie zlyhávali.

Objav hypotalamických uvoľňujúcich hormónov
Významný posun v liečbe endokrinologických ochorení priniesol Andrew Schally v roku 1970, keď izoloval a určil štruktúru hypotalamických uvoľňovacích hormónov, najmä hormónu uvoľňujúceho gonadotropín (GnRH), známeho aj ako luteinizačný hormón uvoľňujúci hormón (LHRH), a vyvinul spôsob jeho syntézy. Uvoľnenie LHRH z hypotalamu stimuluje hypofýzu k produkcii luteinizačného hormónu (LH). LH sa viaže na receptor v semenníkoch a aktivuje produkciu testosterónu.

Poznanie štruktúry GnRH umožnilo vytvoriť dnes používané liečivá:
1.    GnRH analógy (leuprorelin, goserelin a i.), ktoré spočiatku stimulujú, no následne potláčajú sekréciu LH, a tým aj produkciu testosterónu. Liečba má podobný efekt ako orchiektómia.
2.    GnRH antagonisty (degarelix, relugolix), ktoré blokujú receptory priamo. Pokles testosterónu na kastračnú hladinu je okamžitý, bez počiatočného vzostupu.

Andrew Schally, poľsko-americký endokrinológ, získal za izoláciu a určenie štruktúry hypotalamických uvoľňovacích hormónov v roku 1977 Nobelovu cenu. Išlo o prelomový objav v modernej endokrinológii. Poznanie štruktúry hormónu umožnilo jeho syntézu a – čo bolo zásadné – aj jeho modifikáciu. Schallyho práca viedla k úplne novej liečebnej stratégii: k reverzibilnej nechirurgickej supresii testosterónu, k náhrade systémovej liečby estrogénmi (ktoré mali závažné kardiovaskulárne komplikácie), k bezpečnej a dlhodobo účinnej androgénnej deprivačnej liečbe, k možnostiam kombinovanej liečby (ADT + chemoterapia, antiandrogény 2. generácie) a napokon k zlepšeniu kvality života aj prežívania pacientov.

Antiandrogény druhej generácie
Druhá generácia antiandrogénov bola vyvinutá tak, aby mala vysokú afinitu k androgénnym receptorom, nulovú agonistickú aktivitu a schopnosť blokovať translokáciu androgénneho receptora do jadra aj pri prítomnosti mutácií. Schválenie antiandrogénov druhej generácie zásadným spôsobom zmenilo terapeutické možnosti pri karcinóme prostaty, či už metastatickom hormonálne senzitívnom, alebo kastračne rezistentnom. Tieto liečivá sa vyznačujú vyššou špecificitou voči androgénnemu receptoru v porovnaní s inými steroidnými receptormi, viažu sa naň s výrazne vyššou afinitou než antiandrogény prvej generácie a pôsobia výlučne ako antagonisty.
Prvým zástupcom druhej generácie antiandrogénov bol enzalutamid, ktorý bol schválený do klinickej praxe v roku 2012. V roku 2018 bol schválený apalutamid a v roku 2019 darolutamid. Popri týchto antiandrogénoch sa v liečbe karcinómu prostaty významne uplatnil aj abiraterónacetát, inhibítor CYP17, ktorý blokuje syntézu androgénov a je účinný najmä u pacientov s metastatickým kastračne rezistentným aj kastračne senzitívnym karcinómom prostaty.
Kombinovaná liečba týmito prípravkami s an-
drogénnou deprivačnou terapiou a v niektorých prípadoch aj s docetaxelom a PARP inhibítormi umožňuje ďalšiu účinnú liečbu a predĺženie prežívania pacientov.

Záver
Za posledných 85 rokov, odkedy vedci objavili, že karcinóm prostaty je závislý od mužských hormónov androgénov, prešla liečba tohto ochorenia obrovskými zmenami. Objavy v oblasti hormonálnej regulácie, vývoj nových liekov a dokonca aj dve Nobelove ceny, ktoré boli udelené za súvisiaci výskum, zásadne ovplyvnili to, ako dnes dokážeme pacientov liečiť.
Kým ešte pred 15 až 20 rokmi mali muži s metastatickým karcinómom prostaty priemernú dĺžku života len 1 až 2 roky, v súčasnosti sa medián celkového prežívania blíži k 6 rokom. Tento pokrok je výsledkom objavenia androgénnych receptorov, pochopenia úlohy hypotalamických hormónov, vývoja moderných antiandrogénov a zavedenia nových terapeutických postupov, ktoré dokážu ochorenie výrazne spomaliť.
Výskum však pokračuje ďalej. Vedci sa snažia liečbu ešte viac zdokonaliť a lepšie pochopiť mechanizmy, ktoré umožňujú nádoru prežívať napriek liečbe. Aj preto dnes existuje reálna nádej, že ochorenie, ktoré bolo kedysi považované za nevyhnutne smrteľné, sa môže v budúcnosti stať ochorením liečiteľným.

prof. MUDr. Ján Kliment, CSc.
emeritný profesor

Ročník 2026  Témy časopisu Klinická urológia 1 / 2026

PREDSEDA
prof. MUDr. Ján Kliment, CSc.

ČLENOVIA
MUDr. Vladimír Baláž, PhD.
prof. MUDr. Ján Breza, DrSc.
prof. MUDr. Peter Bujdák, PhD.
doc. MUDr. Pavol Dubinský, PhD.
prof. MUDr. Tomáš Hanuš, DrSc.
prof. MUDr. Milan Hora, Ph.D., MBA
doc. MUDr. Ladislav Jarolím, CSc.
MUDr. Ľubomír Lachváč, PhD.
doc. MUDr. Ján Ľupták, PhD.
doc. MUDr. Ivan Minčík, PhD.
prof. MUDr. Vincent Nagy, PhD., MPH
prof. MUDr. Dalibor Ondruš, DrSc.
prof. MUDr. Dalibor Pacík, CSc.
prof. MUDr. Vladimír Študent, Ph.D.
prof. MUDr. Ján Švihra, PhD.
prof. MUDr. Ladislav Valanský, PhD.
doc. MUDr. František Záťura, Ph.D.
prof. MUDr. Peter Zvara, PhD.

RECENZENTI
MUDr. Vladimír Baláž, PhD.
prof. MUDr. Ján Breza, DrSc.
prof. MUDr. Peter Bujdák, PhD.
MUDr. Boris Eliáš, PhD.
MUDr. Ján Kliment, PhD., FEBU
doc. MUDr. Ján Krhut, Ph.D.
doc. MUDr. Ján Ľupták, PhD.
prof. MUDr. Vincent Nagy, PhD., MPH
prof. MUDr. Dalibor Ondruš, DrSc.
prof. MUDr. Vladimír Študent, Ph.D.
prof. MUDr. Ján Švihra, PhD.
prof. MUDr. Ladislav Valanský, PhD.

ODBORNÝ REDAKTOR
prof. MUDr. Ján Švihra, PhD.

REDAKTORKA
Mgr. Katarína Paukeje
e-mail: paukeje@amedi.sk

GRAFICKÁ ÚPRAVA
Ing. Lukrecia Schiller
e-mail: dtp@amedi.sk

MANAŽÉR MARKETINGU, INZERCIE A PODUJATÍ
Ing. Dana Chodasová
mobil: 0904 272 258
e-mail: chodasova@amedi.sk

EKONOMIKA A PREDPLATNÉ
Ing. Martina Ďurčovič
mobil: 0911 117 949
e-mail: durcovic@amedi.sk

JAZYKOVÁ KOREKTÚRA
Mgr. Eva Doktorová

KOREKTÚRA ANGLICKÝCH TEXTOV
Ing. Janka Bábelová, PhD.

RUBRIKY

Najnovšie poznatky o etiológii, patogenéze, diagnostike a terapii chorôb a skupín ochorení.
Maximálny rozsah je 7 strán (veľkosť písma 12, typ písma ARIAL, TIMES, riadkovanie 1,5). V prípade spracovávania obsiahlejšej tematiky je možné po dohode s redakciou rozdeliť príspevok do niekoľkých častí.

Pôvodné práce
Maximálny rozsah je 10 strán.
Členenie:

Algoritmy diagnostiky a terapie
Diagnostika a terapia spracovaná v tabuľkách a schémach, s minimálnym textom, s dôrazom na stručnosť a prehľadnosť.

Kazuistika
Maximálny rozsah je 3 strany. Členenie: úvod, vlastný prípad, záver, literatúra.

Rôzne
Reakcie na prehľadné články, novinky v oblasti diagnostiky, terapie, výsledky štúdií (max. 3 strany) , správy z odb. podujatí, abstrakty z vedeckej práce publikovanej v zahraničnej tlači, nie staršej ako 1 rok. Rozsah max. 1 strana . Uveďte názov práce v slovenčine/čestine, autorov, pracovisko, ďalej názov práce v angličtine s úplnou citáciou.

SPRACOVANIE RUKOPISU:
Príspevok píšte na počítači v niektorom z bežných textových editorov.
– píšte na celú šírku riadkov (ENTER priezviská až na konci odstavcov)
– neupravujte text do stĺpcov – nezalamujte, tabuľky čísla umiestnite na záver práce
– rozlišujte dôsledné 1, 0 a písmená l, O
– zátvorky sú vždy okrúhle štruktúry ( ) – skratky
vždy vysvetlené pri ich

NÁLEŽITOSTI RUKOPIZOV : 1. 2 adresy autora . 2. Materiál a metódy (neuvádzať názov pracoviska) 3. Výsledky 4. Záver 5. Kľúčové slová – v. rozsah 3-6. Píste v 1. alebo 3. osobe jednotného alebo množného čísla (zjednotiť podľa typu článku). 3. Anglický preklad: názov práce, súhrn, kľúčové slová 4. Vlastný text Ak vkladáte do dokumentu, pošlite tiež ich originálne súbory vo formáte „jpg“, grafy vytvárajte v programe Excel a posielajte ich originálne súbory. Pri posielaní fotodokumentácie poštou posielajte, prosím, len kvalitné originály. Každú predlohu označte číslom, pod ktorým je zmienená v texte. Text píšte v 1. alebo 3. jednotnej osobe alebo množnému číslu (zjednotiť podľa typu článku). Vo vlastnom texte nepoužívať zvýraznenie textu napr. podčiarknutý text, hrubé písmo, s výnimkou nadpisov, odvolávok na obrázky, tabuľky, grafy. 5. Literatúra Citácie sú očíslované chronologicky hrubým písmom, odkazy v texte sú uvádzané číslo citácie v okrúhlych zátvorkách. Uveďte maximálne 30 citácií. 6. Dôraz sa kladie na citácie prác uverejnených v Klinickej urológii. 7. Citácie Citácia znamená vo všeobecnosti: meno autora (autorov), názov práce, názov časopisu, rok vydania, ročník, strany. Príklady citácií: 1. Shaheen NJ, Crosby NA, Bozymski EM. Je v hlásení rizika rakoviny v Barrettovom pažeráku skreslená publikácia? Gastroenterology 2000; 119: 333 – 338. 2.




















Stenestrand U, Wallentin L. Švédsky register srdcovej intenzívnej starostlivosti (RIKS-HIA): Včasná liečba statínmi po akútnom infarkte myokardu a 1-ročné prežívanie. JAMA 2001; 285: 430-436.
3. Študijná skupina LIPID. Prevencia kardiovaskulárnych príhod a smrti pravastatínom u pacientov s koronárnou chorobou a širokým rozsahom počiatočného hladín cholesterolu. N Engl J Med 1998; 339: 1349-1357.
4. Jurkovičová O, Spitzerová H, Cagáň S. Komorové arytmie a náhla srdcová smrť pri akútnom infarkte myokardu. Bratislava Lek Listy 1997; 98: 379-389.
5. Osborne BE. Elektrokardiogram potkana. In: Budden R, Detweiler DK, Zbinden G. Elektrokardiogram potkanov vo farmakológii a toxikológii. Oxford: Pergamon Press 1981: 15-27.

V citáciách za krstnými menami nie sú bodky. Za autormi nie je dvojbodka, ale bodka. Za rokom vydania je bodkočiarka, pred stranami je dvojbodka. Ak je autor jeden, dvaja alebo traja - treba uviesť všetkých. Pri viacerých ako troch autoroch uviesť prvých troch a „et al“, v slovenských a českých citáciách „a spol.“.

Všetci autori svojim podpisom deklarujú, že prídu na prípravu predloženej práce a súhlasia so spoluautorom.

AUTODIDAKTICKÝ TEST

kvôli prehľadňovaniu autodidaktických testov je potrebné k Vášmu článku dodať 4 ak nim po 4 odpovede s vyznačením jednej správnej odpovede, napr.:

Ktorý z faktorovvisí s rosaceou?
a. genetická predispozícia
b. škandinávsky pôvod
c. propionibacterium acnes
d. endoteliálny rastový faktor

Redakcia si musela robiť právo robiť drobné štylistické úpravy rukopisu. V prípade potreby skrátenia rukopisu bude vyžiadaný súhlas.

Všetky uverejnené príspevky sú honorované.

Vzhľadom k praktickému zameraniu časopisu Vás prosíme, aby bol príspevok napísaný zrozumiteľne, s dôrazom na praktické využitie podaných informácií v ambulantnej praxi urológov a príbuzných špecializácií.
Povinnou súčasťou každého rukopisu je vyhlásenie o konflikte záujmov, ako aj čestné vyhlásenie o tom, že práca nebola publikovaná v inom období.

Príspevky posielajte e-mailom na adresu: paulenova@amedi.sk